Bospor je viac ako úžina – je to sila ducha a mýtov, ktorá prúdi medzi kontinentmi, minulými ríšami a viditeľnými a neviditeľnými svetmi. Zatiaľ čo veže a pevnosti bdeli nad jeho vodami po stáročia, srdce Istanbulu šepká o štyroch súfijských svätcoch, z ktorých každý je (údajne) pochovaný v rohu Bosporu a duchovne stráži Bospor a samotný Istanbul.
Títo svätci avšak nie sú len uctievanými postavami islamského mysticizmu. V kolektívnej pamäti ľudí sú awliya, priatelia Boha (Allaha), neviditeľní ochrancovia, ktorých duchovná prítomnosť stále obklopuje Bosporus a mesto. Chránia ho pred poškodením a pred duchovným úpadkom. Podľa legiend, sú strážcovia Bosporu štyria – Beşiktaşi Yahya Efendi (Bešiktaši Yahya Efendi), Aziz Mahmut Hüdai , Prorok Yuşa (Yuša), and Telli Baba.
Ešte predtým, ako sa bližšie pozrieme na jednodlivých strážcov Bosporu, treba pochopiť, prečo sú stále takou dôležitou súčasťou mesta. Už vyššie som spomínala slová ako „awliyá“ a „sufizmus“ a predpokladám, že sú to pojmy, ktoré veľa ľuďom nič nehovoria.
Awliyá (v jednotnom čísle walí) je arabský pojem, ktorý doslova znamená „priatelia Boha“. V islamskej duchovnej tradícii, najmä v súfizme (islamskej mystike), sú awliyá považovaní za výnimočne duchovne prebudených ľudí – svätcov, ktorí dosiahli blízkosť k Bohu vďaka svojej čistote, pokore, láske a neustálej vnútornej práci na sebe.
Awliyá nie sú proroci v takom zmysle slova ako ich chápeme my, ale majú hlboký duchovný vplyv. Zatiaľ čo proroci (napríklad Mojžiš alebo Mohamed) boli vyvolení na odovzdávanie Božieho posolstva, awliyá sú ľudia, ktorí v sebe toto posolstvo doslova žijú. Mnohí z nich boli súfi, teda nasledovníci duchovnej cesty v islame, ktorá kladie dôraz na vnútorné očistenie, lásku k Bohu a službu druhým.
Možno sa teda pýtate, a čo teda z robí niekoho awliyá? Awlijá sa nevyhlasujú sami za seba. Ich svätosť je často rozpoznaná okolím podľa takých základných čŕt: majú vnútorný pokoj a hlbokú múdrosť, ich prítomnosť má liečivý alebo inšpirujúci účinok, ľudia k nim chodia pre rady alebo požehnanie a ich život je zasvätený službe, nie sláve ani bohatstvu.
Mnohé hrobky awliyá sa stali miestami pokoja a modlitby. Ľudia k nim chodia s prosbami, nie preto, že by ich uctievali ako bohov, ale preto, že veria, že ich duša je stále živá a blízka Bohu, a teda môže slúžiť ako prostredník milosti a zjednodušene môžeme povedať, aby sa u Boha prihovoril.
No práve cez duchovno sa dostávame k súfizmu. Súfizmus je mystická a duchovná vetva islamu, ktorá kladie dôraz na vnútorný vzťah s Bohom, očistenie duše, lásku a vnútorný pokoj.
Zatiaľ čo ted tradičný islam, ako poznáme aj my, sa viac venuje právnym pravidlám, modlitbám a vonkajším povinnostiam, súfizmus ide hlbšie – hľadá zmysel týchto činov a duchovnú prítomnosť za slovami a rituálmi.
Ale aby sme sa nechápali zle, súfizmus NIE JE oddelený od samotného islamu. Cieľom súfistu nie je len dodržiavať náboženské pravidlá, ale dosiahnuť jednotu s Božou vôľou – nie v zmysle splynutia, ale v úplnom vzdaní sa svojho ega a otvorení srdca Božej prítomnosti.
Počas histórie vznikli rôzne súfistické rády (taríky) – duchovné školy so svojimi praktikami, básňami, šatami a rituálmi, napríklad:
• Mevlevíja – rád založený nasledovníkmi Rúmího, najznámejší pre svojich tancujúcich dervišov
• Naqšbandíja – kladie dôraz na vnútorné mlčanie a prácu v spoločnosti
• Kádiríja, Rifáíja, Halvetíja a ďalšie
Yahya Efendi - strážca Bosporu na západe
Yahya Efendi sa narodil v Trabzone na severovýchode Turecka v roku 1494, kde sa v tom istom týždni narodil aj budúci guvernér a zároveň aj sultán Şehzade (šehzáde – princ) Süleyman (áno presne TEN budúci Süleyman Nádherný). Podľa rozprávaní boli Yahya Efendi a Süleyman blízki už od detstva a to preto, že matka Yahyu Efendi bola zároveň dojičkou malého Süleymana, pretože jeho matka mala málo mlieka a podľa tradície sa stali tzv. „süt kardeşler“, v doslovnom preklade mliečny bratia.
Yahya Efendi bol veľmi vzdelaný muž – študoval islamské vedy, právo (fiqh), výklad Koránu (tafsír) a zároveň dôkladne nasledoval cestu sufizmu.
Yahya Efendi sa už počas mladosti uchyľoval do samoty do jaskyne blízko Trabzonu, kde dokonca strávil 7 rokov v meditácii. Neskôr sa presťahoval do Istanbulu, kde dokončil svoje vzdelanie pod vedením Zenbilli Ali Efendiho.
Yahya Efendi bol vždy verným priateľom, vtedy už sultána Süleymana a nebál sa mu povedať veci ako sa majú a práve to z neho robilo veľmi váženého človeka. Avšak ked sultán nechal neprávom popraviť svojho provorodeného syna Mustafu, Yahya Efendi mu napísal list, kvôli ktorému bol sultánom odvolaný zo svojej oficiálnej pozície ako učiteľ a utiahol sa do dôchodku.
Usadil v istanbulskej štvrti Beşiktaş (Bešiktaš), kde si založil tekke (sufijské centrum), ktorá sa stala významným duchovným centrom. Jeho türbe (mauzóleum) v Beşiktaşi je dodnes navštevované pútnikmi a je známe ako Yahya Efendi Külliyesi. Tento strážca Bosporu zomrel v roku 1571, jeho pohrebná ceremónia sa konala v Süleymanie mešite.
K menu Yahya Efendi sa viaže veľmi veľa legiend, ale medzi také najznámejšie patria napríklad tieto:
Raz sa loď plná pútnikov dostala do silnej búrky v Marmarskom mori. Ľudia na palube sa modlili, až niekto z nich zvolal meno Yahya Efendiho. V tom momente sa vraj vietor upokojil a more sa utíšilo. Keď sa vrátili do Istanbulu, šli mu poďakovať, a on sa len usmial:
„Ani som neopustil svoju izbu. Ale vaše srdcia boli úprimné.“
Podľa druhej legendy Yahya Efendi dokonca aj predpovedal svoju smrť:
Pár dní pred smrťou Yahya Efendi povedal svojim žiakom „Čoskoro pôjdem na dlhú cestu.“ Začal rozdávať jedlo, modlil sa dlhšie ako zvyčajne a rozlúčil sa s niektorými ľuďmi osobne a potom keď zomrel, všetko bolo pripravené – akoby to presne vedel a všetko si náležite zariadil.
Ďalšia zase hovorí o tom, že nie každý si zaslúžil jeho pomoc:
Jedného dňa prišiel k Yahya Efendimu muž, známy ako chamtivý a bezbožný. Chcel duchovnú radu, ale Yahya Efendi ho spočiatku nechcel prijať. Keď ho žiaci prosili, aby ho prijal, odpovedal: „Dom, v ktorom niet svetla, sa rozsvietiť nedá.“ Podľa legendy sa hovorí, že muž sa po tom veľmi zmenil – začal robiť dobré skutky, až kým sa nakoniec vrátil ako pokorný človek a Yahya Efendi ho vtedy prijal a objal.
A ďalšia hovorí o tom, akí blízki sultán Süleyman a Yahya Efendi naozaj boli:
Sultán Süleyman mal raz znepokojujúci sen, ktorý si nevedel vysvetliť. Keď ho porozprával Yahya Efendimu, ten mu pokojne povedal: „To nie je sen, to je varovanie. Zmeň svoje srdce, nie zákony.“
Sultán pochopil, že niekedy ani moc nestačí, ak srdce stratí súcit.
Telli Baba - strážca Bosporu na severe
O tom, kto vlastne bol druhý strážca Bosporu Telli Baba popravde toho veľa nevieme. Avšak je jednou z najuctievanejších duchovných postáv v Istanbule. Presná identita Telli Babu nie je historicky potvrdená, no podľa viacerých legiend to bol imám Abdullah Efendi: imám v armáde sultána Mehmeda II. Dobyvateľa, ktorý padol v boji počas osmanských výprav.
Hrobka Telli Babu je známa ako miesto, kde ľudia prichádzajú s nádejou na splnenie svojich želaní. Najmä ľudia, ktorí sa chcú oženiť alebo vydať prichádzajú do tejto hrobky, aby mali šťastné manželstvo s osobou, ktorú si berú.
Po modlitbe sa prestrihávajú strieborné nitky (tzv. telli – odtiaľ aj názov Telli Baba, baba je po turecky otec), ktoré tam už sú. Dôvodom, prečo sa to robí je to, že sa verí, že dĺžka nitky ovplyvňuje čas potrebný na splnenie modlitby. Inými slovami, čím kratší je drôt, tým rýchlejšie sa želanie splní. Ak sa im ich želanie splní, prídu sa poďakovať a na hrobku donesú ďalšie strieborné nitky.
Jedna z legiend hovorí o tom, ako Telli Baba zachránil mladé dievča pred utopením v Bospore. Po rokoch, keď sa dievča vydávalo, prišla k jeho hrobke, aby mu vyjadrila vďaku. Práve táto udalosť prispela k jeho povesti ako ochrancu lásky a manželstva.
Hz. Yuşa - strážca Bosporu na východe
Na brehu Bosporu, v ázijskej časti Istanbulu, sa rozprestiera tichý kopec známy ako Yuşa (Yuša) Tepesi – Yuşova hora. Je to miesto, kde sa podľa miestnej tradície nachádza hrobka jedného z najvýznamnejších prorokov monoteistických náboženstiev – proroka Yuşu, známeho v Biblii ako Jozua, nástupca Mojžiša.
V islamskej tradícii je Yuşa bin Nûn (syn Núna) prorok, ktorého úloha nadväzuje na poslanie proroka Músu (Mojžiša). Po Mojžišovej smrti údajne viedol Izraelitov do zasľúbenej zeme a bol im duchovným aj politickým vodcom.
V židovskej Biblii (Tanach) a kresťanskom Starom zákone je Jozua hrdinom Knihy Jozue – mužom, ktorý dobyl Jericho a usmernil izraelský národ v novom období ich histórie.
Aj keď väčšina historikov predpokladá, že Jozua zomrel v oblasti dnešného Izraela alebo Jordánska, turecká sufijská tradícia verí, že prorok Yuşa bol pochovaný na vrchole kopca v Istanbule, kde dnes stojí jeho symbolický hrob.
Podľa ústnej tradície sa toto miesto stalo duchovným centrom už počas osmanskej éry. V časoch, keď sa spiritualita miešala s miestnymi legendami, sa začalo veriť, že práve Yuşa si toto miesto zvolil ako svoj večný odpočinok. Nejde však o oficiálne potvrdený historický fakt, ale o duchovnú pamäť regiónu, ktorá je rešpektovaná veriacimi, ale aj neveriacimi.
Na vrchole stojí symbolická hrobka, tzv. „obrovský hrob“, dlhý takmer 17 metrov a široký 2 metre. Tento rozmer má zdôrazniť prorokovu duchovnú veľkosť, nie jeho skutočné telo. Hrob je obohnaný železným plotom a návštevníci sem prichádzajú s tichými modlitbami či prosbami o uzdravenie a pokoj v srdci.
Vedľa hrobu sa nachádza aj malá mešita, ktorú pôvodne dal postaviť veľkovezír Yirmisekizzade Mehmed Said Paša v roku 1755. Neskôr ju obnovil sultán Abdulaziz po poškodení zemetrasením a požiarom.
Yuşa Tepesi bola posvätným miestom ešte pred islamom. V staroveku sa na vrchole údajne nachádzal chrám zasvätený gréckemu bohovi Diovi. Počas byzantskej éry tu stál kostol svätého Michala, ktorý bol zničený ničivým zemetrasením v roku 1509. Neskôr, v osmanskej dobe, sa tu rozvinul islamský kult proroka Yuşu, ktorý pretrváva dodnes.
Aziz Mahmud Hüdayi - strážca Bosporu na juhu
Na kopcoch nad ázijským brehom Bosporu, v historickej štvrti Üsküdar, leží nenápadný, no nesmierne významný komplex, ktorý priťahuje pútnikov, učencov aj zvedavých návštevníkov z celého sveta. V jeho strede sa nachádza hrobka Aziza Mahmuda Hüdayiho – duchovného velikána, ktorý formoval duchovný život Osmanskej ríše a dodnes inšpiruje generácie moslimov i duchovne hľadajúcich
Aziz Mahmud Hüdayi sa narodil v roku 1541 v meste Şereflikoçhisar (Šereflikočhisar), neďaleko dnešnej Ankary. Pochádzal z ušľachtilej línie a tradícia ho označuje za sayyida – potomka proroka Mohameda prostredníctvom jeho vnuka imáma Husajna. Už ako mladý sa presťahoval do Istanbulu, kde študoval islamské právo (fikh), teológiu a jazyk v renomovanej medrese, ktorá patrila Küçük Ayasofya, alebo Malej Hagii Sofii. Tam sa dostal pod vedenie známeho učenca Ramazana Efendiho a čoskoro sa stal váženým právnikom.
Jeho kariéra islamského sudcu (kadího) ho zaviedla do významných miest Osmanskej ríše ako Edirne, Káhira, Damask a Bursa. No a práve v Burse však nastal zlom v jeho živote.
V Burse sa Hüdayi stretol so známym súfijským majstrom Şejkom Üftade. Stretnutie s týmto človekom zmenilo celý jeho pohľad na život. Hüdayi sa rozhodol opustiť kariéru sudcu a celý svoj život zasvätil duchovnej ceste a službe Bohu.
Pod vedením Üftadeho prešiel náročným obdobím duchovnej prípravy – vrátane fyzickej práce, pokory a ticha. Po smrti svojho učiteľa sa Hüdayi stal jeho duchovným nástupcom a začal šíriť učenie, ktoré malo hlboký vplyv na osmanskú spoločnosť.
Aziz Mahmud Hüdayi sa dokonca stal zakladateľom súfijského rádu Celvetíja, ktorý sa sústredil na duchovnú prítomnosť – teda schopnosť človeka zostať v každodennom živote duchovne sústredený a „vidieť Boha vo všetkom“. Rád kládol dôraz na spojenie činnosti, na rozdiel od niektorých iných súfijských prúdov, ktoré sa viac uchyľovali do izolácie.
Aziz Mahmud Hüdayi bol nielen duchovným vodcom, ale aj poradcom a duchovným sprievodcom osmanských sultánov, najmä Murada III. a Ahmeda I.. Traduje sa, že práve on predniesol prvú piatkovú kázeň v Modrej mešite po jej otvorení.
Počas svojho života napísal viac ako 30 diel, ktoré zahŕňajú komentáre k duchovným textom, básnické zbierky, traktáty o teológii a súfizme. Jeho najznámejšie dielo Divan (zbierka poézie) odráža hlbokú mystickú lásku k Bohu a skúsenosť so zjednotením duše s božským.
Aziz Mahmud Hüdayi strávil posledné roky života v Üsküdare, kde si založil tekke (súfijské duchovné centrum), ktoré sa rýchlo stalo významným miestom duchovného života. V roku 1594 tu založil mešitu, hrobku, školu a charitatívne inštitúcie, ktoré fungujú dodnes.
Po jeho smrti v roku 1628 sa Hüdayiho hrobka stala pútnickým miestom. Každý deň sem prichádzajú ľudia modliť sa, prosiť o pomoc, duchovné vedenie alebo pokoj v srdci. Traduje sa, že keď niektorí sultáni a námorníci vyrážali na more, žiadali Hüdayiho o požehnanie a ochranu pred búrkami.
„Nech každý, kto sa plaví po Bospore a trikrát vysloví moje meno, dosiahne bezpečný prístav.“
či už veríte, alebo nie, nie je možné poprieť, že spoločne títo svätci a mystici prispeli k formovaniu duchovnej a kultúrnej identity Istanbulu a stali sa neoddeliteľnou súčasťou jeho historického a náboženského dedičstva. Ich pamiatky, hrobky a učenia sú stále dôležitými symbolmi pre mesto a jeho obyvateľov. Dôkazom toho sú aj množstvá ľudí, ktorí stále za nimi prichádzajú a pokračujú v tejto tradícií.
