Osmanská ríša bola jednou z najvýznamnejších ríš v dejinách, zasahujúca do troch kontinentov a trvajúca viac než 600 rokov. Ako prvý, na jej čele stál Osman I. alebo Osman Gázi, ktorý položil základy svojho impéria v turbulentnom období Malej Ázie na prelome 13. a 14. storočia. Osmanova schopnosť viesť, strategicky plánovať a rozvíjať svoje územie predstavuje jedno z najvýraznejších dielo stredovekej histórie a je to dôvod, prečo celá ríša dostala meno práve po ňom.
Osman I. sa narodil pravdepodobne okolo roku 1258 v meste Soğut (čítaj Sout), ležiacom v dnešnej severozápadnej provincii Bilecik (čítaj Biledžik), ktorá bola vtedy blízko byzantských hraníc a v minulosti niesla meno Bythínia. Vo všeobecnosti sa akceptuje, že sa narodil do rodiny Oguzských Turkov (jeden z turkických kmeňov stednej Ázie), konkrétne do kmeňa Kayı. Osmanov otec, Ertuğrul Gázi (čítaj Ertuúrul Gázi), bol náčelníkom tohto kmeňa a je považovaný za zakladateľa rodiny, z ktorej vzišla celá dynastia osmanských sultánov. Osman bol najmladším z troch synov a v tom istom roku ako sa narodil, Mongoli zničili Abbásovský kalifát, bola zaujímavá zhoda okolností, ktorá dávala nádej do budúcnosti.
Osman sa už od útleho veku zúčastňoval bojov so svojím otcom. Počas vlády svojho otca bol postavený do čela vojska ako veliteľ armády sedem alebo osemkrát. Práve kvôli jeho skúsenosti ako veliteľ, a neprekvapivo, veľmi dobrý veliteľ, dostal titul „gázi“, čo v turečtine znamená veterán. Medzi vojakmi bol dobre známy už od mladosti a to mu v budúcnosti veľmi pomohlo. Ertuğrul Gázi ho dokonca niekoľkokrát poslal k sultánovi Rumského Seldžuckého sultanátu (existoval v medzi rokmi 1077-1307 a bola to stredoveká moslimská sunnitská monarchia, založená kmeňom Seldžuckých Turkov (Seldžukov) pochádzajúcich rovnako z turkického národa Oghuzov) v meste Konya ako zástupcu, kde sa stretol so štátnikmi a staršími rádu Mevlevi (tancujúci derviši).
Osman mal jednej noci sen, v ktorom sa videl ako hosť v lóži moslimského učenca Šejka Edebaliho v Bileciku v roku 1277. Osman vždy miloval a rešpektoval Šejka Edebaliho a zúčastňoval sa jeho náboženských rozhovorov. V jeho sne vyšiel mesiac z hrude šejka a vstúpil do Osmanovej hrude. Potom začali z Osmanovho pupku vychádzať konáre platanu a jeho tieň obišiel celý svet. Rieky tiekli a ľudia sa prechádzali v tieni stromu. Osman o svojom sne povedal Edebalimu a ten mu tento sen vyložil takto: „Boh požehnal teba a tvojich potomkov dlhou vládou. Vezmeš si moju dcéru a Vaše deti budú dobyvateľmi sveta.“
Osman Gázi sa teda oženil s dcérou šejka. Šejk Edebali, o ktorom sa hovorí, že je potomkom proroka Mohameda, bol prvým muftím Osmanskej ríše, islamský sunnitský duchovný vodca, ktorý vykladá a šíri islamské právo.
Dedič Seldžukov
Po smrti Ertuğrula Gáziho v roku 1281 bol Osman Gázi napriek jeho mladému veku (mal len okolo 23 rokov) vyhlásený za nového vodcu a to aj vďaka podpore generálov jeho armády. Vďaka tomu sa stal hlavou malého bejlíka (kniežatstva) medzi Söğütom a Domaniçom. Práve vďaka svojim dobrým mravom, sile, statočnosti a vynikajúcim znalostiam mu aj seldžucký sultán potvrdil jeho kniežatstvo tým, že mu poslal tzv. firman, alebo sultánsky edikt, ktorý v tom čase slúžil ako zákon, kde šaríja nepostačovala, teda hlavne na štátne záležitosti. Pokračoval v misii svojho otca a dobre vychádzal so svojimi susedmi, byzantskými pánmi a guvernérmi, ktorí boli známi ako „tekfuri“.
Jedného dňa sa Osman Gázi od špióna dopočul o potenciálnom sprisahaní, ktoré pripravovali tekfuri z miest Inegöl a Karacahisar. V roku 1284 sa vydal do bitky v Ermenibeli, neďaleko dnešného Inegölu v severozápadnom Turecku, ale po tom, ako bol jeho synovec zabitý sa Osman rozhodol stiahnuť. Celá jeho armáda pozostávala z pešej pechoty a táto bitka sa vo všeobecnosti akceptuje ako prvá vojenská operácia Osmanskej ríše. Nasledujúci rok dobyl Kulacahisar, okres neďaleko Ermenibeli, aby pomstil prepadnutie a začal expandovať na sever smerom na Byzantskú ríšu. Ide o prvé dobytie v osmanskej histórii.
Potom ako Karacahisar (Karadžahisar) a Inegöl tekfuri padli pod Osmanovým víťazstvom v bitke pri Ekizce v roku 1288, jeho brat bol v tejto bitke bohužial zabitý a zároveň Osman pridal aj mesto Eskişehir pod svoj beylik. Po tomto víťazstve poslal Osmanovi seldžucký sultán ako symboly vďaky tzv. tuğ (tyč s konským alebo jačím chvostom usporiadaným do kruhového tvaru, ktorý slúžil ako seldžucká vlajka), tabl (tradičná forma bubna) a firman (cisársky edikt) autonómie. Potom Osman Gázi nariadil vojenskej kapele, aby každý deň poobede hodinu hrala, a on sa počas koncertu z úcty k sultánovi postavil. Táto tradícia státia počas koncertu pokračovala až do čias sultána Mehmeda II., známeho aj ako Mehmed Dobyvateľ.
Do Karacahisaru (dnes predmestie Eskişehir) namiesto tekfuru vymenoval qadi (sudcu), ktoré dobyl v roku 1289. V piatkových modlitbách a kázňach sa popri abbásovskom kalifovi a seldžuckom sultánovi začalo spomínať aj meno Osmana Gáziho. V mene Osmana Gáziho bola dokonca razená aj strieborná minca. Keďže už išlo o znaky suverenity, vznikal de facto štát. Osman Gázi síce pokračoval vo svojej úcte a oddanosti seldžuckému sultánovi, ale všetko bolo len naoko. Osmanské kniežatstvo malo štatút autonómnej provincie a teda nič nebránilo Osmanovi, aby pokračoval vo svojom pláne.
Sprisahania pokračujú
A keďze sa história zvykne opakovať, takmer rovanký príbeh s tekfurmi z Karacahisar a Inegöl sa stal so sprisahaním tekfurov Bilecika a Yarhisara. Tekfur z Bilecika sa mal oženiť s dcérou Yarhisarovho tekfuru. Na svadbu bol pozvaný aj Osman Gázi. Cieľom ich sprisahania bolo rýchle prekvapenie a jeho vražda, predstavte si niečo ako Július Cézar. Avšak tekfur z Harmankaya informoval svojho priateľa Osmana Gáziho o tomto sprisahaní a ten sa patrične mohol pripraviť, aby sa mu dokázal vyhnúť.
Osman Gázi poslal veľké množstvo jahniat tekfurovi do Bileciku ako svadobný dar. Požiadal ich, aby ich po svadbe odviedli na pastvu a taktiež požiadal, aby ich veci a ženy boli v predstihu odvedené na zámok a aby sa svadba konala na otvorenom priestranstve. Tekfur tieto žiadosti akceptoval. Namiesto tovaru, Osman Gázi naložil kone zbraňami a poslal ich do Bilecika spolu so 40 vojakmi oblečenými ako ženy. Vojaci, ktorí vstúpili do hradu, ho potom ľahko dobyli, pretože zostali len tie najzákladnejšie stráže, pretože všetci ostatní boli na inom mieste. A takto Osman Gázi zvíťazil na svadbe v Çakırpınar.
Nevesta, ktorá bola medzi „zajatcami“ na hrade, konvertovala na islam prijatím mena Nilüfer a vydala sa za syna Osmana Gáziho, Orhana. Postupne tak boli dobyté Bilecik, Yarhisar, Inegöl a Yenişehir. Osman Gázi urobil z Yenişehiru hlavné mesto štátu. Prestaval dobyté mestá, pozemky rozdelil nie ako majetky, ale ako timare (léna) rodinným príslušníkom a veliteľom, aby za to vyberali dane a živili vojakov. Toto bolo prvé zemské právo Osmanov.
Dohody sa musia dodržiavať
Medzitým Mongoli napádali Anatóliu. 27. januára 1300, keď bol seldžucký sultán Alaeddin Keykubad III. uväznený ilchanátsko-mongolským vládcom Gazan Khanom a preto velitelia sľúbili vernosť Osmanovi Gázimu (namiesto Alaeddina) v súlade so starou tureckou tradíciou. Autonómne seldžucké kniežatstvá vyhlásili svoju nezávislosť jedno po druhom. V skutočnosti sa ich vernosť seldžuckému sultánovi teraz obrátila proti Mongolom.
Počas vlády sultána Abdulhamida II. (vládol medzi 1876 – 1909) o storočia neskôr, bola práve táto udalosť prijatá ako dátum založenia Osmanskej ríše, pretože sa okolo Osmana zhromaždilo veľa veliteľov a bejov (kniežat), pretože jeho malé kniežatstvo bolo dôležité pre svoju strategickú polohu blízko hraníc.
Byzantský cisár Andronikos II., ktorý nedokázal zabrániť činnosti Osmana prostredníctvom svojich tekfurov, tentoraz vyslal armádu, aby pochodovala na Osmanov beylik. Osman Gázi porazil túto armádu v bitke pri Koyunhisare (Bapheus) neďaleko dnešnej Yalovy v roku 1301. Dnešný Iznik (v minulosti Nicaea) bol obliehaný a Osman Gázi dal popraviť svojho strýka Dündara Beya v roku 1302, pretože dlho odmietal prijať Osmanovo kniežatstvo a pracoval proti nemu s byzantskými tekfurmi.
V roku 1306 bol tekfur z Bursy a jeho spojeneckých tekfurov porazený v Dinboz. Osmani v tom roku podpísali svoju prvú vojenskú zmluvu s tekfurom z Uluabatu. Tekfur z Uluabatu odovzdal ostatných tekfurov Osmanovi pod podmienkou, že nezaútočí na pevnosť a neprejde cez most pred mestom. Podľa princípu „pacta sunt servanda“ alebo „dohody sa musia dodržiavať“, žiadny osmanský sultán nikdy neprekročil tento most a vždy, keď to bolo potrebné, použili člny na prekročenie prúdu Çapraz.
Ako to skončilo?
Osman Gázi obsadil Mudanyu v roku 1307 a dostal sa až k Marmarskému moru. Na ostrove Imrali vznikla námorná základňa a podľa niektorých západných zdrojov, Osman Gázi dokonca spustil expedíciu na ostrov Rhodos v Egejskom mori. Kvôli krutosti vlády tekfurov a vysokým daniam prijali dedinčania žijúci v krajinách na východ od Marmarského mora, vládu Osmana Gáziho s vďačnosťou. Mnohí z nich prijali islam a boli počas toho turkizovaní. V tom čase veľmi známy, Michael Kosses, byzantský guvernér a tekfur z Harmankaya prijal meno Köse Mihal bol jeden z tých, ktorý konvertovali na islam a osobne zúčastnil sa mnohých vojenských operácií po boku Osmana a dokonca jeho rod pokračuje dodnes.
Od roku 1317 Osman posielal hlavne svojho syna Orhana Beya a jeho veliteľov označovaných ako „alp“ do väčšiny vojenských operácií. Hlavným cieľom Osmana Gáziho bolo dobytie Bursy, ktorá bola v tom čase nádherným mestom. Bol si ale vedomý, že útok na pevnosť by však viedol k strate mnohých mužov a to bolo v rozpore s charakterom Osmana Gáziho. Z tohto dôvodu sa rozhodol dať namiesto hrad „len“ obliehať a získať si srdcia ľudí tým, že nešiel bezhlavo do masakru.
Osmana jeho veľmi aktívny vojenský život veľmi unavil a ochorel. Zomrel v roku 1324 (alebo 1326) na záchvat choroby, ktorú poznáme ako DNA. Mal 66 (alebo 68 rokov).
Vládol 43 rokov a po dobytí Bursy bolo jeho telo pochované na kopci práve v tomto meste. Jeden z jeho synov, Savcı Bey, zomrel v bitke a jeho mladší syn Orhan sa dostal na pozíciu svojho otca. Osmanov tretí syn Alaaddin Ali Paša sa stal Orhanovým vezírom. Jeho ďalší štyria synovia slúžili za Orhanovej vlády ako vojenskí velitelia.
Aký Osman Gázi bol?
Osman bol opísaný ako muž s tmavou pokožkou a okrúhlou tvárou, strednej výšky so širokými ramenami a jeho trupom, ktorý bol k jeho nohám pomerne dlhý. Nosieval normálne oblečenie a na hlavne turban, na ktorom bola na červenej širokoplátennej čiapke omotaná široká a dlhá látka. Jeho vlajka bola biela a hovoril stručne ale vždy k veci. Práve za jeho čias prestala byť turečtina považovaná za vulgárny jazyk, ktorým hovorili obyčajní ľudia, a stala sa literárnym jazykom.
V kronikách je Osman opísaný ako veľkorysý a spravodlivý človek. Každé tri dni nechal variť jedlo vo svojej kuchyni a rozdával ho chudobným, vdovám a sirotám. Nemal záľubu v majetku. Podľa kroník „Nehľadal nič iné, len súhlas Boha a modlitby ľudu“. Keď Osman zomrel, zanechal po sebe niekoľko koní, meče, brnenie, pár volov a niekoľko oviec, pričom nezanechal žiadny majetok ani peniaze.
Osman Gázi bol odvážny aj oddaný a skromný. Nepodnikal žiadne kroky bez toho, aby sa opýtal na názor svojich verných. Vážil si učencov a súfistov. Bol spravodlivý a tým, že do každého mesta menoval sudcu, eliminoval zásahy miestnych správcov do spravodlivosti
Osman Gázi nebol len obyčajný stredoveký hrdina, ale jedna z najznámejších postáv histórie. Jeho štát na začiatku, ktorý bol mimochodom najmenší z anatolských beylikov (menší ako polovica Švajčiarska), sa za 150 rokov od založenia stal najväčším štátom na svete. Nepochybne to bolo spôsobené tým, že Osman Gázi bol pozoruhodným strategickým géniom a položil také základy, aby jeho nástupcovia mohli pokračovať v jeho sne.
