Turci a ich vzťah k zvieratám predstavujú fascinujúci príbeh, ktorý siaha do hlbokých historických a kultúrnych koreňov. Láska k zvieratám nie je očividná len v dnešnej dobe, ale je to tradícia, ktorá bola v osmanskej ríši zakotvená v každodennom živote ale aj v náboženských hodnotách. No a odkiaľ pochádza táto láska, aké opatrenia sa prijímali na starostlivosť o zveriatá? Na to sa pozrieme bližsie v tomto článku.
Turci a zvieratá majú veľmi intímny vzťah, ktorý siaha stovky rokov do ich histórie. V západnom svete je prvý právny kódex zameraný na ochranu zvierat označovaný ako 92. a 93. bod ustanovenia Zboru slobôd, ktorý nadobudol účinnosť v r 1641 v kolónii Massachusetts. Avšak takmer 150 rokov pred týmto uzákonením, začiatkom 16. storočia, bol zákon istanbulskej samosprávy (Kanunname-i Ihtisab-i Istanbul) presadzovaný počas Osmanskej ríše a znie približne takto:
Tieto vyhlásenia sú veľmi dôležité práve v tom, že nám poskytujú cenný pohľad na prístup tureckej spoločnosti k ochrane zvierat. Podobné dedičstvo, ktoré prežilo sa týka vtákov. Zabudovávanie vtáčích búdok do fasád budov začalo už v ére Seldžukov (ich ríša existovala medzi rokmi 1037- 1193). Ich láska k vtákom sa preniesla až do stavania nemocníc pre holuby a bociany a ďalších inštitúcii postavených na liečbu chorých vtákov. Zakladali sa charitatívne nadácie, ktoré sa starali o hladné zvieratá počas zimnej sezóny a dokonca bola založená aj Nadácia sťahovavých vtákov, ktorá zabezpečovala liečbu zvierat chorých na migračných trasách. Všetky tieto organizácie sú príkladom každodenného úsilia Tureckého ľudu na ochranu zvierat.
Počas osmanskej éry ľudia chápali vieru ako „rešpektovanie slov Alaha a jeho stvorení“ a preto neprehliadli zvieratá, zatiaľ čo pomáhali ľuďom v núdzi. Podľa islamskej kultúry by sa ľudia mali vyhýbať tomu, aby boli nespravodliví voči iným a práva zvierat stavia nad ľudské práva. Prečo? Pretože voči ľuďom je možné kompenzovať previnenie tým, že ich požiadame o odpustenie. So zvieratami sa to však nedá, keďže im chýba pochopenie.
Prorok Mohamed zvykol rozprávať príbeh dvoch rôznych žien, ktoré žili dávno pred jeho dobou. V príbehu spomínal ako zlá žena išla do neba, pretože dala vodu psovi, zatiaľ čo dobrá žena išla do pekla, pretože vyhladovala mačku. V strachu z tohto príbehu ľudia v minulosti kŕmili svoje zvieratá ešte predtým, ako si sadli k jedlu, a nešli spať skôr, ako vyčistili zvieratá vo svojich maštaliach a skontrolovali, či majú vodu a krmivo. Okrem toho vláda trestala tých, ktorí nosili kurčatá hore nohami alebo preťažovali kone či somáre, a ľudia, ktorí ubližovali zvieratám, boli z ich komunity v Osmanskej ríši vyhnaní.
Aj Prorok Mohamed mal mačku menom Muezza, ktorú mal veľmi rád. Jedného dňa Mohamed sedel na pohovke a Muezza ležala a spala na okraji jeho šiat. Prorok Muhammed nemal to srdce zobudiť Muezzu a namiesto toho si Mohamed odstrihol kus látky, aby mohol vstať a nechal svoju milovanú mačku pokojne spať. O niečo neskôr jeho spoločník Ebu Nuaym videl, ako Muezza pije vodu z fontány vyhradenej pre veriacich, aby vykonali umývanie pred modlitbou. Bol znepokojený a povedal prorokovi, ktorý mu na to odpovedal: „Mačky majú najčistejšie ústa“.
Tieto slová sú jedným z mnohých hadísov, teda učenia Proroka Mohameda. Hadísy sú slová, činy a veci schválené prorokom Mohamedom a súhrnne známe ako Sunna (Sunna nie je súčasťou Koránu). Stúpenci islamu sa odvolávajú na Korán aj Sunnu, ktoré su v podstate pre nich nejakým návodom, ako žiť dobrý život a byť dobrý moslim. Existuje veľa hadísov, ktoré sú výsledkom lásky Prohpeta Mohameda k mačkám, a niektoré z nich sú nasledovné:
– mačka zabila hada, ktorý sa pokúsil uhryznúť Mohameda, keď sa modlil (vo svetle príbehu o Adamovi a Eve had predstavuje zlo, zatiaľ čo mačka predstavuje dobro)
– osoba, ktorá zabije mačku, musí postaviť sedem mešít.
– ak mačka pije z fontán, ktoré sú špeciálne vyhradené na rituálne umývanie veriacich pred modlitbou, voda môže byť stále použitá na tento účel, pretože mačka nie je „necis“ (toto je po turecky a číta sa ako nedžis), čo znamená, že nie je nečistá v náboženskom zmysle
– povinnosťou je zabezpečiť pre mačky vodu a krmivo
Podľa islamu a jeho učenia si zvieratá uvedomujú Boha. Podľa Koránu ho chvália, aj keď táto chvála nie je vyjadrená v ľudskom jazyku. Využívanie zvierat pre zábavu alebo hazardné hry je zakázané. Je zakázané zabíjať akékoľvek zviera okrem jedla alebo ak sa má zabraniť tomu, aby ublížilo ľuďom.
Povinnosti majiteľa zvierat
Podľa islamu, ľudia samozrejme majú dovolené používať zvieratá, ale iba pod pomienkou, ak sú rešpektované práva zvierat. Majiteľ zvieraťa musí urobiť všetko v prospech zvieraťa. Ak majiteľ neplní svoje povinnosti, zviera by malo ísť k niekomu, kto tieto povinnosti dodržiava.
Povinnosti, ktoré majú ľudia voči zvieratám v islame, sú založené na Koráne, Sunne a tradíciách a teda:
Ochrana fyzického zdravia zvierat: poškodzovanie, zraňovanie alebo vyrezávanie orgánov z akéhokoľvek zvieraťa je prísne zakázané. Moslimovia nesmú strihať predok hrivy (tá časť čo spadá medzi oči), samotnú hrivu alebo chvost koňa, pretože sa verí, že vpredku hrivy je dobro, hriva poskytuje teplo a chvostom odháňa hmyz.
Ochrana sexuálneho zdravia zvierat: moslimom nie je dovolené vykonávať také činnosti, ako je príbuzenské kríženie zvierat. Dokonca prorok Mohamed aj zakázal kastrovanie zvierat. Avšak táto časť je rôzne interpretovaná, pretože veľa teológov sa prikláňa k tomu, že ak má kastrovanie zvierat dobrý úmysel (ochrániť zviera napríklad pred bolesťami) tak sa za zlé nepovažuje.
Prevencia týrania a týrania zvierat: moslimom nie je dovolené obťažovať a zneužívať zvieratá, čo zahŕňa aj možno pre nás úplne niečo nepodstatné, zobranie listu od mravca. Moslimovia nemajú právo označovať zvieratá, ochromiť alebo ich hocijako spacifikovať pred zabitím a mali by získavať zvieracie mäso rýchlym zabitím a vyhýbať sa predlžovaniu utrpenia zvieraťa pri zabíjaní
Vyhýbanie sa trestaniu zvierat: moslimovia nemôžu používať žiadne vybavenie, ktoré zviera zraňuje (t. j. mlátiť ho v cirkusovom predstavení, nútiť ho niesť ťažké bremená alebo behať extrémnou rýchlosťou na pretekoch), ani na jeho výcvik. Dokonca by sa mal aj regulovať hluk, akému je zviera vystavené.
Poskytovanie stravy: moslimovia sú povinní poskytnúť jedlo a vodu každému zvieraťu, ktoré uvidia, aj keď im zviera nepatrí.
Poskytovanie hygieny: zdravie zvierat sa musí rešpektovať, spolu s primeranou potravou, vodou a prístreškom.
Poskytovanie liekov: v prípade choroby sa od moslimov očakáva, že budú platiť za starostlivosť a lieky.
Poskytovanie bývania: z islamského pohľadu má vhodný prístrešok pre zviera tri vlastnosti: musí zodpovedať potrebám zvieraťa a by nemal by byť umiestnený v nehygienickom stave pod zámienkou, že majiteľ tomu nerozumie. Ďalej musí vyhovuje fyzickým potrebám zvieraťa a jeho zdraviu a chrániť ho pred chladom a teplom. a príbytok zvierat by nemal znečisťovať životné prostredie ani šíriť choroby na iné organizmy.
Rešpektovanie stavu zvieraťa: V islame sú práva zvierat rešpektované v živote a aj po smrti. Telá zvierat sa nikdy nesmú použiť na škodlivé, nekalé účely.
Turci a zvieratá počas Osmanskej ríše
Počas osmanského obdobia mal každý dom v mestách malú záhradku a hydináreň. Mačky boli neodmysliteľnou súčasťou starých drevených domov, ktoré boli plné potkanov a boli ako deti týchto domovov. Bociany, holuby, vrabce a lastovičky si mohli bez obáv postaviť hniezdo aj na streche každého domu.
Nemocnica pre bociany v provincii Bursa, ktorá bola známa aj ako „Gurabahâne-i Laklakan“ (Dom pre zranených bocianov), bola zariadená pre tie bociany, ktoré migrovali a nedopatrením sa zranili. Budova, ktorá dodnes stojí a slúži ako nemocnica pre pouličné zvieratká, sa objavila aj v mnohých historických príbehoch. Keď boli bociany postarané a vyliečené, boli vypustené na slobodu.
Ďalší príklad je z moderných čias, Istanbulská národná knižnica, ktorá sa nachádza v istanbulskej štvrti Beyazıt, sa kedysi slangovo volala „Knižnica mačiek“, keďže jej bývalý manažér İsmail Saib Sencer (Senďzer) sa v 20. storočí staral o stovky pouličných mačiek.
Avšak, nie je to všetko len také pekné. Istanbulskí psi sú známy aj dnes a nebolo tomu inak ani v minulosti. Avšak samospráva ich v roku 1910 všetky zozbierala, previezla na ostrov v Marmarskom mori a opustila ich. Ostali bez jedla a čistej vody a ich zavíjanie bolo počuť po celom meste.
Ľudia, ktorí ich ľutovali, im z lodí hádzali jedlo, ale keď všetci títo psi na ostrove zomreli, obyvateľov mesta rozrušil zápach ich mŕtvol. Silné zemetrasenie, ktoré bezprostredne nasledovalo po udalosti, miestni vnímali ako „Boží trest za opustenie psov“. To je dôvod, prečo je ostrov známy ako Sivriada a Hayırsızada („zbytočný ostrov“). Aj vojny, ktoré vypukli, a porážky impéria po tomto incidente boli považované za trest od Boha za to, čo sa týmto zvieratám stalo.
Vzťah Turkov k zvieratám je hlboko zakorenený v ich kultúrnych tradíciách, životnom štýle a hodnotách. Zvieratá sú nielen praktickými pomocníkmi v poľnohospodárstve a pastierstve, ale aj dôležitou súčasťou ich identity a dedičstva. Rešpekt a úcta, ktorú Turci voči zvieratám prejavujú, sú zrejmé v ich folklóre, umení a zvykoch. V súčasnosti, s narastajúcou urbanizáciou a zmenami v spoločnosti sa aj napriek tomu snažia uchovávať tieto tradície.
